Dnes iste nikto neverí poverám o  kliešťoch, skákajúcich na svoje obete zo stromov. Málo kto ale vie, akým spôsobom kliešť svoju obeť vlastne vyhľadá.
Kliešť nemôže svojho hostiteľa sám aktívne vyhľadať ako napríklad komár, namiesto toho na neho veľmi trpezlivo číha. Vylieza na steblá tráv a vyššej vegetácie, tam sa drží tromi zadnými pármi nôh a prvý predný pár vztýči a roztiahne a ako anténu ho natáča do rôznych smerov. Hlavným zdrojom informácií sú pre kliešťa fyzikálne a chemické vnemy z okolia. Kliešť má na konci posledného článku prvého páru nôh zvláštnu priehlbeninu, tzv. Hallerov orgán, v ktorom sú umiestnené najrôznejšie senzory.

V prvom rade reaguje na pachové, teda chemické vnemy, ktoré sú vlastné každému tvorovi, vrátane človeka; vo väčšej blízkosti potom už reaguje aj na mechanické popudy, na rôzne otrasy, spôsobené blížiacim sa hostiteľom. Keď sa potom zviera alebo človek otrie o vegetáciu, kliešť sa na neho prichytí. Táto skutočnosť sa tiež využíva pri umelom zbere kliešťov v prírode, ktorému sa hovorí vlajkovanie. Kliešť sa totiž namiesto na hostiteľa prichytí na flanelovú handričku so stredne dlhým vlasom, ktorý pripomína srsť zvieraťa.